Nenásytnosť ľudí nemá hraníc. Či už ide o majetok, moc či iné zdroje. Práve moc a nadvláda je témou filmov Avatar, v ktorých sa odboj a hrdinstvo cenia viac ako naplnené vrecká. Dnes recenzujeme videohru Avatar: The Frontiers of Pandora.
Cesta filmu Avatar sa začala pred vyše 30 rokmi. James Cameron v roku 1994 napísal 80 stranový scenár, ktorý sa mal dostať do kín po vydaní Titanicu (1997). Cameron však projekt odsunul, pretože podľa jeho slov zatiaľ neexistovala technológia, ktorá by dokázala verne zobraziť to, čo naplánoval. V roku 2005 ale začal pracovať na jazyku Na’vi a svet sa začal formovať o rok neskôr; produkcia sa naplno rozbehla s využitím novej a prelomovej 3D technológie a o pár rokov na to, v roku 2009 sa do kín dostal film, ktorý bol „v šuplíku“ dobrých 15 rokov. Jeho pokračovanie – Avatar: The Way of Water (2022) bol síce v produkcii kratšie, no rovnako čelil výzvam ako vybudovanie bazéna s objemom 3,5 milióna litrov alebo prepracovaniu 3D kamier na kompaktnejšie riešenie. Poďme ale k hre.
Pandora je stále rovnako nádherným mesiacom, ktorý je však sužovaný tými najnebezpečnejšími parazitmi. Spočiatku však veľa z tohto sveta nevidíte, pretože hlavná postava spolu s pár kamarátmi vyrastala v zajatí RDA (Resources Development Administration). Ľudia, pod velením Johna Mercera, vychovávajú vás a ostatných Na’vi pod drobnohľadom a nedovolia vám to, čo si Pandora cení najviac – spojenie s prírodou. Veľa si toho nepamätáte a jediné, čo vás spája s vonkajším svetom, je spomienka na melódiu, ktorú spieval váš, teraz už vyhynutý, kočovný klan Sarentu. Na povrch sa dostávate 16 rokov po udalostiach z prvého filmu, v neutíchajúcej vlne Na’vijského odboja proti ľudskej snahe spustošiť krásny mesiac. Nie každý však podporuje Mercerovu myšlienku a tak sa rodí spojenectvo ľudí a obyvateľov Pandory v snahe zabrániť ďalšiemu ničeniu. Avatar: Frontiers of Pandora nás tak celkom živo vtiahne do dejiska bitky o obrovské nerastné bohatstvo. Ako jeden z posledných preživších svojho klanu musíte osloviť ostatných a získať si ich dôveru, pretože iba tak sa dokážete postaviť strojom ľudí z oblohy. Príbehovo je hra zvládnutá naozaj dobre a ponúka pohľad na bitku z viacerých pohľadov. Od klanu, ktorý nechce bojovať, cez viac agresívne postupy rezistencie až po klan liečiteľov, ktorého obyvatelia napriek úpadku nezabudli na to, čo vojna prináša. Všetkých však spája jedna vec – nenávisť k ničeniu ich domova, Johnovi Mercerovi.
Každý krok vyráža dych
Po vizuálnej stránke je hra majstrovským dielom. Nádherne zachytená atmosféra Pandory, jedinečnosť klanov a ich hlavných obydlí zdôrazňuje farebnosť a variabilitu sveta. Nespočetné množstvo rastlín, ktoré vytvárajú flóru, sa naučíte rozoznávať najmä vďaka ich unikátnosti, oblasti, v ktorej sa nachádzajú a rovnako tak podľa ich využitia pri príprave jedál alebo výrobe brnenia. Živočíchy spoznáte po mene a cesty si napriek obrovskému svetu postupne zapamätáte. Svet je rozdelený do oblastí, ktoré sú striktne oddelené, a dostať sa do nich budete môcť iba s postupom príbehovej línie. Okrem dizajnového spracovania musím pochváliť aj in-game grafiku a to, že gameplay reálne vyzerá ako zábery z trailerov, čo sa nie vždy dá povedať pri iných hrách.
Unikátnosť v pravom slova zmysle
Na technickom spracovaní sa mi páčilo viac vecí, no najmä myšlienka slobody a hľadania svojej stratenej identity. Po dlhých rokoch, strávených v ľudskom zariadení, sa pred vami otvorí obrovský otvorený svet plný farieb, možností a unikátnych tvorov a rastlín. Na tomto si videohra dáva záležať najviac. Jedinečnosť zdrojov získaných z rastlín a tvorov sa môže vyrovnať aj tej najprepracovanejšej hre. Kým spočiatku spoznávate pár liečivých rastlín a zopár tvorov, z ktorých získavate potravu, neskôr máte na výber suroviny z rozličných oblastí ba dokonca kvality. Naučíte sa zbierať, variť, vyrábať nástroje a oblečenie či odomykať zakódované debny. Nielen zdroje, ale aj oblasti sú neporovnateľne rôznorodé a nachádzajú sa v nich iné klany, iné príbehy a iné ekosystémy. Zatiaľ čo v lese nájdete hrubé a vysoké stromy, obyvatelia na horných pláňach preferujú jazdu na koňoch (resp. ich ekvivalente) a vodopády s čistinkami.
Každý Na’vi píše svoj vlastný príbeh a ako to v RPG hrách býva, aj tu je vytvorený prehľadný strom schopností, ktoré môžu hráči vylepšovať. Tie sa delia na dva typy – limitované, ťažšie dosiahnuteľné schopnosti predkov a schopnosti prežitia, lovu, boja či jazdy a vyrábania, ktoré sú dostupné za minuté body skúseností. Schopnosti predkov je možné získať po pripojení sa k Eywe (živej prírode), zatiaľ čo každý typ kúpených schopností sa vetví na ďalšie a silnejšie so znásobenými efektami. Aj zbrane majú rôzne variácie a zatiaľ čo bežný luk dokáže strieľať obyčajné šípy, ťažký luk môže páliť elektrické alebo ohnivé a výbušné projektily. K veľkému množstvu natívnych zbraní sa pridávajú aj zbrane migrantov, ktoré pália olovené guľky s rôznou kadenciou.
Jedna z vecí, ktorá však môže hráčov odradiť je vynútený pohľad z prvej osoby. Hráčom nie je poskytnutá možnosť užiť si hru s oddialeným pohľadom, pretože všetky aktivity sú animované z priamej perspektívy postavy. Neviem, prečo sa tento trend uchytil, no najmä pri skákaní, rýchlom otáčaní pri boji a dynamickým prostredím je toto POV viac na škodu než autori zamýšľali. Nehovoriac o ľuďoch trpiacich kinetózou (nevoľnosťou z pohybu). Hral som viacero hier, ktoré boli vytvorené na pohľad z prvej osoby, no minimálne pri boji padne vhod videnie prepnúť. Jedným z vyčítaných prvkov je jednotvárnosť side-questov. Pri tomto musím povedať, že nemôžete očakávať úlohy ako z Witchera 3, ktorý aj po viac ako dekáde dokáže prekvapiť. Autori sa viac sústredili na využitie celého prostredia Pandory a tak veľa z nich spadá do kategórie tzv. „fetch quest“, pri ktorých zbierate a prinášate žiadané zdroje na určené miesto. Oceňujem ale snahu meniť a oživovať tieto bočné úlohy väčšou variáciou a podložením príbehom. Aj napriek tomu, že klany od vás chcú veci, ktoré musíte nazbierať, sa vám stane, že si chcete tento živý mesiac užiť naplno a tak len jazdíte, lietate a pozeráte sa do každej jaskyne, ktorú nájdete, pretože ani jedna z nich sa viac neopakuje.
Počas hrania môžete z vyzbieraných surovín vyrábať predmety alebo variť jedlá. Tie vám poskytnú ako zdravie, tak doplnenie energie, ktorá sa vám postupom času míňa. Každým vystreleným šípom, každým cestovaním či utekaním sa znižuje a doplniť si ju môžete práve nejakým dobrým pečeným ovocím alebo koreneným vývarom. Napriek tomu, že táto možnosť znie fajn, v skutočnosti je viac antiklimatická. Pripravených jedál môžete mať maximálne sedem a na tie lepšie musíte poznať recept. Rovnako ako vám, tak aj vašim spojeným tvorom sa energia míňa a musíte myslieť aj na dostatok zásob pre nich, čo zas zaberá miesto v už beztak malom inventári. Moja materialistická časť osobnosti je nahnevaná aj na nemožnosť obchodovať a získavať akúkoľvek formu platidla. V hre totiž môžete vyzbierané veci darovať a získať tak akurát poďakovanie od klanu. Avatar: Frontiers of Pandora je hrou, ktorá poskytuje mnoho úloh, skúmania, plnenia bočných questov a craftenia predmetov a dokážete pri nej stráviť hodiny svojho času bez toho, aby ste sa aspoň trochu pohli v príbehu. Odporúčam preto nechať hraniu voľný priebeh a skúmať rôzne zákutia mapy, zbierať, vytvárať či objavovať totemy klanu Sarentu.
Sivako!
Zdá sa mi, že táto hra je svojou témou čoraz aktuálnejšia. Myšlienka hľadania samého seba vo svete, ktorý poskytuje len málo miest na bezpečné útočisko, je rovnako desivá ako to, že o jeden les ďalej sú ťažné a bojové stroje, ktoré poslúchajú príkaz jednej ctižiadostivej a chamtivej osoby. Ubisoft nás tak berie na povrch mesiaca, na ktorom vidíme deštrukciu a snahu o zničenie civilizácie. Vizuálna stránka hry je najväčším lákadlom a za mňa prekoná aj vynútený pohľad z prvej osoby, ktorý nemusí ulahodiť iným hráčom. Poskytuje dostatočnú výzvu aj pre tých skúsenejších a mnoho miesta na pozorovanie a kochanie sa nádherou či dokonca meditáciu. Príbehová stránka obsahuje snáď všetko, od myšlienky objavovania stratenej minulosti, cez cestu sebapoznávania, prípravy pomsty a záchrany planetárneho ekosystému. Avatar: Frontiers of Pandora teda naozaj stojí za zahranie.
Galéria fotiek:
- Vydajme sa do útrob prastarého mesta – Tainted Grail: Rudá Smrt [RECENZIA] - 3. júla 2026
- Prežijete v zamorenej oblasti? – S.T.A.L.K.E.R. [RECENZIA] - 10. júna 2026
- Najbezpečnejšia infraštruktúra je tá na stole – Railroad Tiles [RECENZIA] - 17. januára 2026
Hodnotenie
-
Vizuál
-
Level design
-
Celkový dojem
Záver
Spočiatku vás hra chytí viac vizuálnou stránkou, no neskôr začnete objavovať skryté možnosti a prepracované kombinácie pripravených ekosystémov. Príbeh vás vezme na emočnú horskú dráhu, po ktorej budete potrebovať vypnúť tým, že budete chcieť lietať, pozorovať a oddychovať pri pohľade na mohutné skaly. Napriek pohľadu z prvej osoby, ktorá nemusí ulahodiť všetkým, je Frontiers of Pandora hrou, ktorú sa oplatí zahrať si a užiť si svet, v ktorom sa môžete stať hrdinom.
